Drilujú drozdy svoje frázy
do dutej jari,
pod tisíckami umytých okien
na sídliskovom blate,
po parkoch, záhradách -
zámockých záhradách,
ktorým dalo by sa veriť všetko,
a mestských parkoch,
ktorým sa nedá veriť ani tráva čakajúca v zemi
na ešte silnejšie slnko,
drilujú drozdy svoje frázy
okolo sivej a opustenej drsnej americkej školy,
okolo odstavených hrdzavých vozňov, na ktoré už nikdy
nenaskočí žiaden príslušník beatnickej generácie,
aby sa odviezol na poslednú bujarú
rozlúčku s Deanom Moriartym
párom koľajníc bežiacich do diaľky,
lesklých od častého premávania
a amerického sviežeho vetra.
Drilujú drozdy svoje frázy
pod oknami jeruzalemskej basy,
tam v cele ešte sedí Ježiš, brat,
v úzkostiach z blízkeho mučenia
a smrti.
Komentáre