Plávam povianočným mestom
ako nepredajný kapor
vo svojej poslednej vode.
Čisté a prázdne obteká
moje studené srdce.
Neexistuje odlesk,
iba priezračnosť.
Pozri, vo všetkom odznova
plače prázdno.
Ty však nado mnou nenariekaj -
už nepreniká ničí,
tvoj, ani môj
hlas nad hladinu.
Je svet,
v ktorom je svetlo a pohyb,
no takmer žiadne veci.
Potom len zakopať sa v sloji,
zaliezť pod skalnú masu,
ktorá pri každom nadýchnutí
celá znova a znova dolieha
na obnaženú hruď.
Tam, v tej černote
však býva nádej na vzácne zrná,
a azda nádej na vyústenie,
na nový vietor.
Je svet,
v ktorom je svetlo a pohyb,
no takmer žiadne veci
(a to je niečo celkom iné
ako keď zhováraš sa s hviezdami).
Komentáre